Myšlienky a spovede neznámeho ľudského bytia

i will probably hate you

18. september 2018 at 21:40
Jedna z najjebnutejších vlastností aké mám je práve neovládanie svojho emočného stavu v nasledujúcom zmysle. Moja osoba je známa tým, že by som radšej cítila hnev a bolesť ako vôbec nič. Stereotyp je pre mňa smrť a bez emócií priahnem. Všimla som si to na veľmi jednoduchom príklade. Vždy keď som sa do niekoho zapozerala, vieme aké to je. Všade toho človeka chcete, ovplyvňuje vaše nálady, keď je šťastný ste aj vy, keď nie je s vami s te mrzutí a podobne. To som celá ja a naozaj ma sere ak ma niekto takto ovplyvňuje ale bohužiaľ.Pokračovaním tohto je nejaký spôsob zlomeného srdca, nechcel ma, mala inú, rozišlo sa a tak. Je normálne, že cítite nenávisť voči bývalému, ale ja častokrát si nenávisť sama vyrobím. ak ma niekto zradí nájdem si akékoľvek drobnost ktoré ma štvú a postupným nabaľovaním toho človeka nevedome znenávidím. A tak sa sama seba pýtam, je to nejaký divný spôsob obranyschopnosti alebo mi už len jebe?
 

if you know that I'm lonely

2. september 2018 at 23:09 |  all I do is talk talk talk
Asi v žiadnej fáze svojho života som sa necítila tak sama ako teraz. A neviem úplne čím to je, možno zase tým, že ma opustila kopa dôležitých ľudí v živote. Pomalý rozpad veci, na ktorej mi toľko záleží. Počuť smiech blízkych ako sa bavia bezomňa. Možno to zlomené srdce alebo snáď vedomie, že nie som v živote tam, kde chcem. Alebo kde aspoň dokážem prežiť. Pomaly sa moje vnútro rozkladá a ja mu neviem zabrániť. Želám si aby som túto dobu mohla preskočiť, aj keby to malo znamenať kratší život. Trpím a nejako prežívam, ale chcela by som žiť, nie prežívať. Všetko ma poznamenáva natoľko, že už sa v tom strácam a hlavne v tej nekonečnej studni zúfalstva, z ktorej sa márne snažím vytiahnuť oddych či uspokojenie.
Prázdniny pre mňa boli akurát iný druh stresu, z ktorého som sa vrátila do dobre známeho stresu. A ja viem, že doba môjho pobytu v tomto strese prejde rýchlejšie ako by som čakala, ale aj tak je to príliš pomaly. Potrebujem pauzu od života. Aspoň na chvíľu stratiť vedomie. Lebo vedomie robí život neznesiteľným. Dostali sme darom vnem a city, dokážeme byť šťastní a zamilovaní, hrdí a naplnení energiou. A daň za to je smútok, utrpenie a hanba, bezmocnosť. Strieda sa to v nepravidelnom chaotickom kolotoči, za ktorý som nezaplatila vstupné a želám ai vystúpiť. Ešte nie je čas. Jedine, že by som sa zhodila z toho oškretého bieleho poníka na zem. Nikdy by som sa nedozvedela, čo je mimo kolotoča, ale aspoň by som nejazdila mimo.

for him.

4. august 2018 at 0:34 |  all I do is talk talk talk
Držíš ma v náručí a ja viem na čo myslíš. Snažíme sa byť k sebe tak blízko ako len môžeme a ja sa neskutočne bojím ťa pustiť. Lebo keď už ťa pustím, uletíš. Toľkokrát si už v tom svojom svete lietal a ja si nič neželám viac ako lietať s tebou. A ja viem, že to chceš tiež. Ale radšej pôjdeš sám, akoby si nemal letieť. A ja to chápem a podporím ťa, ale oboch nás to bolí. Nie som sama. A ja už neviem ako viac sa skryť, aby som necítila. Slzy mi stekajú po lícach ako vodopády pri predstave, že budem bez teba. Možno rýchlo zabudneš. Iste rýchlejšie ako ja. O to sa snažíš, aby som nezabudla, no nie? Lebo ti záleží na názore ostatných až moc, ale stále si natoľko sobecký, aby si si ma ukradol len pre seba dokedy budeš chcieť. Namotal si ma tak, že som z toho nahnevaná. Kde ja aby som sa tatkto cítila. Ja, čo som vždy len prevracala očami nad ľuďmi pod papučou a teraz na nich spodnej hľadím ja. Aj keď si poviem, že viac nechcem a voči mne samej to nie je fér si nechať ubližovať, pokračujem. Lebo mi je a tebou tak dobre. A jediný tvoj hoci aj nevinný dotyk ma vie rozpáliť a nedokážem myslieť na nič iné.

nenávidím ťa zato, že si ma nechal zamilovať sa do TEBA.
 


nearly midnight thoughts

23. july 2018 at 23:00 |  all I do is talk talk talk
neviem povedať, kam sa tento článok poberie. Nazvyme ho polnočné myšlienky, hoci je len jedenásť hodín. Som ale unavená akoby bola jedna ráno, čiže sa to nejak vsiakne.
Anyways, ani neviem, kde začať. Dnes som sa v robote rozplakala pri pomyslení, koľko dôležitých ľudí v mojom živote stratím. Ako rodičov, či starých rodičov, či kolegov, s ktorými som si sadla. Nemám rada, ak strácam ľudí, čo mám rada. Lebo aj keď si to neuvedomujeme, každý má nejaké to miesto v srdci a keď toho človeka už viac nemáte, zostávajú prázdne diery. A nie vždy sa dokážu naplniť. Čím viac sa budú meniť, tým ťažšie to pôjde.

fucked up

21. july 2018 at 21:54 |  all I do is talk talk talk
úprimne nechápem, na čo mám na tomto blogu rubriky, keď jediné čo tu píšem su moje vlastné výlevy.
Celý deň sa mi inak podarilo nezjesť ani kúsok mäsa. Juhú! Aj jedno jedlo denne je zmena :) O tom, že zemiaky s cícerom nie sú až taká lahoda pomlčíme. Well, indická kuchyňa.
A to bol asi tiež najrandomnejší úvod, aký som kedy dala. celé toto dnešné vylievanie sa bude týkať môjho nemilostného milostného života.
Určite som tu už spomínala istú osobu, s ktorou byť nemôžem. Nebudeme rozoberať prečo, ale naozaj nemôžem, hoci skôr z jeho strany. Nie je to o tom, že by moje city neopätoval. Práve naopak. Keď vám niekto povie: 'Je to dobre, ako to je. Aj keď by to bolo lepšie, keby je to viac, ale nedá sa,' *myknutie plecom*
Obaja chceme to isté. Seba navzájom, ale život to tak už zariadil. Najhoršie je, že sa snažím si kompenzovať nevydarenú lásku rôznymi románikmi, či osôb si na jedno užitie. Úprimne si už prídem ako ľahká žena. Pred niekoľkými dňami som sa otvárala jednému chlapovi, mal ma naozaj ako na tanieri. A on mi dal na konci noci objatie. Tá frustrácia z deficitu intímneho kontaktu ma skoro zabila na mieste. Vzťah ani neskúšam, lebo môj posledný vzťah bol len náhrada za človeka, ktorého ľúbim, ale nemôžem ho mať. A ako dlho som sa to snažila poprieť.
Včera sme zažili hádam jeden z najkrajších spoločných dní. Neustále dotyky, nevedeli sme od seba nechať ruky. Stále mám od jeho dotyku známky na tele. Bodaj by to boli aspoň tie uhryznutia lásky. Sľúbil mi, že neodíde navždy. Chce, aby som si ho zapamätala. Ja si ho nechcem pamätať, chcem ho mať.
Bolelo ho včera hrdlo, keď sme sa stretli. Boli sme spolu nejaký čas a on zahlási: 'Láska naozaj lieči. Vylieči všetko,' a pozrel na mňa svojimi nebeskými očami.
Neviem, čo odo mňa čakal, že mu poviem. Byť tam sami, asi by som sa naňho vrhla. Povedali mi, príde to, keď na to bude správny čas. Ale ja už pomaly prestávam vládať. Snažím sa odpútať, ale nech robím čo robím, vždy znovu skončím v jeho náručí.
Toľko dvojzmyselných narážok a ponúk som ešte nikomu neponúkla. A nedivím sa, že na mňa všetci pozerajú ako na kurvu, ale ak by mi to malo dať jeho, tak prosím.
Ale ako vyliečiť lásku?

happy

8. june 2018 at 23:21 |  all I do is talk talk talk
už veľakrát som tu prebrala otázku šťastia a celý jeho koncept. Asi som sa už zmierila s tým, že teraz jednoducho šťastná fáza nebude. Ale veľmi ťažko sa mi zmieruje s tým, že život nechce aby som bola šťastná hoci len jeden deň. Každý deň sa niečo musí dosrať a naozaj som z toho kurva unavená. Veci čo mi robili radosť už viac nerobia a boha nedokážem sa ich vzdať aj keď možno práve to by bolo dobré. Raz som niekde počula, že človek sa reálne bojí vesty za tou zmenou a nie už konkrétnej zmeny a celkom sa s týmto názorom stotožňujem, lebo zvykla by som si. Navšetko. Ale nie som veľmi ochotná si zvykať. Som jednoducho stratená ako vždy. Zabúdam dýchať. Nebyť pudu sebazáchovy, ktovie ako by som dopadla. Ale mám toho tak akurát pokrk. Chcem si užiť jeden jediný deň aspoň raz do mesiaca, aby som mohla tvrdiť, že sa oplatí bojovať. Život je suka.

goodbye

30. may 2018 at 22:34 |  all I do is talk talk talk
Nedokážeme dostatočne oceniť , čo máme kým to nestratíme. Všeobecne známa pravda, ktorá ale stále viac naberá v poslednom čase na pravde a obrátkach.
Odchádza.
Mám ho rada. Mali sme zopár príjemných zážitkov, vždy som ho z tej partie mala najradšej. A ak mi bude chýbať niekto, s kým som si len príjemne rozumela, ako budem zvládať stratu svojich najbližších? Viem, že to bude bolieť a občas zaspomínam ale zároveň viem, že sa cez to prenesiem a ľahko mi to vyfučí z hlavy. Ach my ľudia. Sme celkom bez emoční.

honest

27. may 2018 at 1:30 |  all I do is talk talk talk
ahoj
dnešný článok nazývam tak ako nazývam levo viem že zajtra by som to nenapísala. po mesiaci abstinencie som sa zase opila čo je úplne proti mojim zámerom, ale srať, už nic nenarobim sorry ale nechce sa mi klikat na soravne slova ale ceoy tento clanik je len chaos ako moj zivot. chapsim stale a fut. o rofine a priateloch a co je najhoraie mbe. pusla som toľkým ludom a zajtra si jic jebudem pamätať a to je tbdrw, ya know? Nebidim zmysle v zivitw a sok tak stratenaja uz naozajneviwm co so sebou. rada by so. sa vnorila do glbky alr som tak oputa zw yo nedokazem people ace out

broken

24. may 2018 at 22:09 |  quotes
som doslova a dopísmena, zlomená

Sparkle

20. may 2018 at 10:16 |  all I do is talk talk talk
Dnes ráno som si uvedomila, že to čo mi naozaj v živote chýba nie je šťastie, či láska ale istá iskra, ktorú život kedysi mal. Nevylučujem, že by sa tá iskra nevrátila s príchodom jednej alebo druhej veci, ale zároveň nevidím potrebu, aby existovala bez nich. Čo sa týka môjho názoru na život po smrti, prikláňam sa k nihilizmu. Nemyslík si, že naša existencia je natoľko potrebná, aby jednoducho nemohla skončiť. Svet fungoval bez nás a ďalej aj bude fungovať. Čo je samo o sebe trochu depresívne, ale hold takýmto smerom sa moje myslenie uberá. Možno aj kvôli tomu mám problémy so spánkom, ale to už je asi na ďalšiu tému.
Späť k iskierke. Určite si každý z nás pamätá, ako nás v detstve nadchla každá maličkosť do takej miery, že sme o nej dokázali aj v nevyvinutej detskej reči básniť hodiny. Či už to boli zvieratká a motýle, kvety či západy slnka. Stále tu bolo niečo pekné. Snaží m sa fungivať tak, aby som sa radovala z maličkostí a aj sa radujem, ale skôr sa to prikláňa k nechutnému materializmu, ktorý sa snažím obmedzocať ako sa dá ale narovinu, predstava, že by som sa vzdala instagramu alebo celkovo internetu, je nepríjemná. Aj keď viem, že by som to zvládla. Rovnako som si nevedela predstaviť život bez facebooku a teraz si ani neuvedomujem, že nejaký existuje. Nie je pre mňa potrebný. Možno to chce samo od seba zmeniť návyky. Venovať sa viac umeniu a chodiť von. Keď si teraz tak uvedomujem, koľko času trávim na mobile, je mi špatne. Ja, čo sa prikláňam k bohémskemu štýlu života, lebo umenie je všetko. Nevidím zmysel života v Bohu a v naivnú vieru v nekonečnú existenciu. Ale verím v umenie, ktoré z nás dokáže vyťažiť všetko zlé aj dobré v našich pomyselne krátkych životoch.

Where to go next